Moje tehotenstvo prebiehalo normálne, v tehotenstve nenasvedčovalo ničomu o možnom postihu. Renatka sa narodila s nízkou porodnou hmotnosťou. Hneď po porode bola prevezená do inkubátora. Po dvoch týždňoch sa stav zhoršil, bol kritický – dostala krvácanie do mozgu.
Bolo to náročné obdobie, pretože som nemohla byť pri nej. Pobudla tam dva mesiace, ktoré boli pre mňa zničujúce. Po prepustení z nemocnice nás čakalo množstvo vyšetrení. Po vypovedaní Renátkinej diagnózy „najvyšší stupeň detskej mozgovej obrny“ som nevnímala realitu. Bol to veľký šok, z ktorého som sa však musela rýchlo spamätať a vrhnúť sa do boja. Vedela som, že dcérku, ktorá bude žiť vo vlastnom svete, budem musieť prinútiť, aby žila v tom mojom. Nebude to jednoduché, ale každým dňom sa o to nesmiem prestať snažiť, hoci ho podľa slov odborníka nedávali veľa šancí. Ja sa svojej dcérky nikdy nevzdám, je moja a ňou aj ostane. Či už chodi, alebo nie… milujem ju práve takú,. Ja ju nechcem zmeniť, to nejde. V roku 2007 naše manželstvo rozviedli. Určite som mala množstvo ďalších otáznikov, ale po nejakom čase som sa s tím prestala zaoberať, a všetok čas, úsilie som věnovala Renátke. Celý život je na vozíku, leží, nerozprava. Sedí iba s pomocou chrbtovej opierky, podopretá vánkušmi, aby sa , udržala sa v sede. Od troch rokov sa zmenila situácia, čoho následkom je, že je kŕčovitá, stuhnutá_epilepticke zachvaty. Tí ju zablokovali napredovať rehabilitaciam. Mnohé hospitalizácie boli so zápalom pľúc, kde liečba okrem kyslíka, atb, odsávania spočívala na kortikoidoch. Tie oslabili imunitu. . Renátka je od narodenia plne odkázaná na moju pomoc. Sama nie je schopná žiadneho úkonu.Jej potreby čitám z jej tváričky. Viem, že mi nikdy nerozpráva MAMA“, mne to so svojím úsmevom, spokojnosťou hovorí neustále. A mne to stačí.. mojim šťastím je to, že ju mám… .Nikdy som neriešila, že je iná, ako zdravé deti..JE to MOJE dieťa, hoci inak obdarené. . Veľa času na svoje koníčky nemám, ale snažím sa aspoň v danom okamihu trochu zrelaxovať...pretože neviem,aká bude noc…Renátke čítam pohádky,púšťam detské pesničky..,Keď vidím úsmev na jej tváre viem,že je šťastná.A aby tých bolestí ubudlo,potrebuje pomôcky,ktoré zdravotnícka poisťovňa neuhradzuje. Som mamičkou inak obdarenej dcérky. Moje zdravie sa zhoršilo, mám silné bolesti pátere, každý deň manipulácia s dcérkou je fyzicky namáhavá (prebaľovanie, obliekanie, masírovanie, kúpanie, polohovanie) dcérka má 50 kíl, sú dni, keď sa stretávam s beznádajou a zúfalstvom toho najväčšieho rázu. .Premýšľala som niekedy o tom, ako je to možné?Odpoveď neviem…Od Boha?Od svojej dcéry?Zo svojho presvedčenia,že inak to nejde?Neviem…asi z každého rožku trošku❤Jedno však viem, že určite potrebujem, ako aj všetci nájsť vnútornú silu. A tú mi dáva moja dcérka… Náš život je o minútach, deň po dni. Bez nejakých plánov a ilúzii.